Dva týždne po výlete na Rusinowú poľanu nás halný vietor zavial do končín Lysej poľany zas.
Autobus nás opustil na tom istom mieste v tom istom čase, naše kroky smerovali ale viac doľava, východnejšie – o dolinku vedľa Roztok – do 10 km dlhej doliny Bieleho potoka. Jej názov- Bielovodská dolina pochádza z bielo spenenej ľadovej horskej vody a bielych štrkov, ktoré tvoria tok rieky. Miestami sa jej tok popri chodníku stráca a tok sa dá vypozorovať len podľa bielych skál ktoré v minulosti vyformovala.
Tentokrát sa tu ale nepotkýname o zástupy ľudí, je to prekvapivé – krásna, ľadovcom vyformovaná dolina alpského charakteru je kúsoček od poľskej hranice, napriek tomu nie je tak navštevovaná ako frekventovaná dolina Roztoky vedúca na Morské oko.
Pomalým nenáročným stúpaním modrou značkou, ktoré zvládnu zdatní turisti, deti aj pospevujúce si skupinky prechádzame popri machom obrastených úbočiach z jednej, potokom Bielej vody z druhej strany na Poľanu pod Vysokou. Tu sa na nás usmeje neskoré slniečko, otvoria sa výhľady na štíty – Ganek, Ťažký štít, Vysokú…ponad limby preblesknú padajúce vody Hviezdoslavovho vodopádu a stojace vody Kačacieho a Litvorovho plesa. Čas sa ale kráti a nás núti nechať scenériu s netušenými neprebádanými zákutiami za sebou a vrátiť sa späť v dohodnutom čase.
Cestou nazad chvíľu postojíme pri horárni ktorá trochu pripomína tú našu Babohorskú Hviezdoslavovu- prinajmenšom básnicky – nápisom na streche studničky ktorá je v jej susedstve:
Chotárne studničky: Uschli už, stonky v hĺbkach zlomené. Poznal si každučkú z nich po mene. A voda mala v každej inú chuť. Ich mená boli potom ako značky vína, na ktoré si sa mohol spoľahnúť, ešte si iba kľakal ku nim- už si vedel čo budeš piť z tých džbánkov Boha – syna, Boha- otca a Boha – brehov lúk…Toho, čo nespančoval ani kvapku rosy a všetko vyšlo čisté z Jeho rúk…
Text: J.Hubová
Foto od J.Hubovej
Foto od M.Surina
Foto od D.Feriancovej a P.Jendáška:
