Bežky už zaslúžene odpočívajú na policiach a po kútoch a my začíname pešo odrátavať prvých sto jarných kilometrov. Je to dlhoročná tradícia turistov. Po zime preverí našu kondíciu, „ne“bežkári postretávajú starých priateľov, iným otvorí nové obzory alebo vyplní aktivitou voľný víkendový deň.
V jednu takúto peknú jarnú nedeľu autobus vyzbieral turistov z celej Oravy, pripojil v obci Považská Teplá k 3150 ďalším turistom, k výzve zdolať štyri varianty 46. Ročníka Jilemnického jarnej 25-ky v Strážovských vrchoch.
V rokoch 1932-36 pôsobil v neďalekom Kostolci ako učiteľ spisovateľ Peter Jilemnický. V čase jeho tunajšieho pôsobenia mu vyšiel jeho najznámejší román „Pole neorané“, román „Kus cukru“, a pracoval na diele „Kompas v nás“. Po ňom je pomenovaná táto akcia.
Všetky trasy – A,B,C,D boli výborne označené, i keď v dave 3 tisícok ďalších turistov by sa človek nemal stratiť, viedli spoločne od školy v Považskej Teplej – tu sa to všetko registrovalo, občerstvovalo, schádzalo, pospevovalo, tombolovalo a ukončovalo.
Červená A – najdlhšia, 25 km trasa viedla poľnými a lesnými cestami cez Manínec, Praznov, Brezie, Mazákovú, Vrchteplú do obce Kostelec, kde sa pripájala žltá – 15 km B trasa. Spolu s C čkovou/kočíkovou 10 km najkratšou trasou pokračovala k pamätnej izbe, kedysi škole, v ktorej pôsobil Jilemnický.
Trasa D bola určená pre cyklistov a merala 41 km.
Z Kostolca viedla síce asfaltová cesta o ktorú sme sa neochotne delili s autami, o to viac bola ale pútavá pre oči – kráčali sme cez Manínsku tiesňavu, prírodnú rezerváciu s najužším skalným kaňonom na Slovensku a i v celej strednej Európe. Tiesňavou preteká Manínsky potok, ktorý vyformoval tiesňavu plnú zaujímavých skalných útvarov ako sú veže, ihly, skalné hríby a výklenky. Okrem toho vytvoril i prekrásne krútňavové kotly a pereje a v podzemí po sebe zanechal krasové územie s 28 jaskyňami.
Pokračovaním Manínskej tiesňavy je Kostolecká tiesňava, ktorá je tiež prírodnou rezerváciou. Tu sa nachádza najväčší skalný previs na Slovensku, ktorý dostal pomenovanie Strecha Slovenska.
Odtiaľ sme do cieľa prešli už len pár desiatok metrov- a pozratávali na smartfónoch či hodinkách tie prvé jarné kilometre.
… „Odkiaľže by som vám mal písať z prázdnin, ak nie z Považia spoza Manínskej úžiny, rajského kúta zeme, ktorý bojím sa budem vám vedieť ťažko vysvetliť, lebo sa mi nedostane dosť vhodných slov. Tam ľudia vôbec nezomierajú prirodzenou smrťou. Jedného drevo zabije, druhý spadne zo skaly, tretí zahynie ako pytliak. Človeče, verte tomu, to je úžasné.“ Bratislavský rozhlas, leto 1936 Peter Jilemnický
Nechystali sme sa tu dnes veru umrieť ani prirodzenou smrťou, ani nešťastnou náhodou, ale slovám Petra Jilemnického o tomto rajskom kúte zeme, sme asi čiastočne dali za pravdu. Aspoň dovtedy, kým nás autobus nedoviezol do toho nášho – oravského raja.
Text: J.Hubová
Foto: V.Adamusová
Foto J.Šimák
