Léta moje léta, kam ste se poděly, nevědeli nožky moje, jak by chodit měly, jak by chodit měli.
Chodívaly ony po hoře dolině, víc už chodit nebudete, byť vám hrají šumně, byť vám hrají šumne…
Napriek tomu, že chlapci z Čechomoru to spievali takto, my sme na naše nožky opäť raz obuli bežky a presne po roku vyštartovali na v poradí 55. Ročník zimného prechodu Skorušinou.
Po minuloročnej víchrici Nadia nás na začiatku trate privítalo ticho pokojného januárového mrazivého rána. Autobus plný na prasknutie sa nás zbavil na úpätí Skorušinských vrchov – v dedinke Brezovici. Z Oravíc by to bolo o nejaký ten chotár navyše, z Brezovice nám ale úvodný výšľap tak ako naposledy, uľahčil vyratrakovaný široký pás ktorý začal v nadmorkej výške 720 m.n.m. a postupne vyústil do jednostopy až na 1314 m.n.m. vrchole. Prekonajúc takmer 600 výškových metrov sa rozohriati bežkári sa v skupinkách, dvojiciach alebo jednotlivo roztrúsili po hrebeni. Výhľady do dolín boli aj tentokrát skúpe. Krajopis dotvárali snehom a pavučinovou námrazou bohato pokryté stromy a kríky, čo nám v dolinách doposiaľ tohtoročná zima odopierala. Kopírujeme medzinárodnú turistickú trasu značenú červenou, zísť z hrebeňa sa dá značenými odbočkami do Zábiedova, Tvrdošína, Oravského bieleho potoka…vidina teplej klobásy , piva a posedenia v teple väčšinu ale doviedla do cieľa v Nižnej.
Nohy to po 23 km a záverečnom dllllhom zjazde prasatínskym vlekom vyhodnotili, že by bolo asi namieste aby sa naučili opäť chodiť pešky – a vyzuli si bežky. Však oni to opreté v kúte prečkajú do ďalšej potulky…
Text: J.Hubová