Bol jeden vrch,
ba vlastne kopček.
len akoby sa udrela
o rožtek hviezdy do čela
zem a potom jej na tom mieste
zelená hrča navrela.
Aká bola Poludnica pre Milana Rúfusa, taká je pre nás Magurka: „zelená hrča“ hornej Oravy. Toľkokrát tu už opisovaná, poprechádzaná, prebicyklovaná a odbežkovaná. Na jej úpätiach sa v tieto dni odohráva boj medzi krehkou jarou tisnúcou sa zdola z údolí, počuť ju z rozmrznutých bystrín, spevu vtákov, okololetiaceho oťapeného komára a zimou, kraľujúcou ešte hore na vrchole. Niekde v polovici aj my zvádzame svoj boj s bežkami- tie už cítia pod sklznicou zem, kamene, nohy by ale ešte rady zotrvali v kĺzavom zimnom móde.
Ako v prírode má všetko svoj čas, vždy sa nastolí nová rovnováha a harmónia, aj my teda v jedno nedeľné februárové ráno, po vytrvalých dažďoch ktoré zdecimovali snehovú nádielku na minimum, vykročíme pešo s bežkami v rukách či na pleciach z Medvedzia cez Búčnik do svahov Štefanovských chrbtov. Stačí len pár výškových metrov a bežkami sa vnoríme do plytkej snehovej stopy, obídeme opustený lyžiarsky vlek, vhupneme medzi stromy a zastavíme až pri Štefanovskej kaplnke na Ostrom vrchu. Tu chvíľu postojíme, oddýchneme, už hlbšou stopu pokračujeme na vrchol a šup do tepla útulne kde nás čaká chatár s prichystanými klobásami, fazuľovou polievkou a pitným režimom všelijakého druhu. Rozohriati sa pomaly a postupne povytrácame do svojich chotárov.
Magurka má svoje lákadlá, cestičky a chodníčky ktoré lákajú, ak sa človek pozabudne, ľahko skĺzne z modrej značky na žltú, prebehne cez asfaltku a skončí na neznámej lúčke, domáci bežkár či turista, ale vždy na jej konci nájde svoju rodnú zem. Skôr či neskôr.
A ľudia vravia :
Múdra hora !
Akoby bola horou hôr,
čo vyplní i žiadosť tvora,
i túžbu slnca,
sama tvor,
ktorému tečie v slabej chvíli
dážď ako slza po líčku.
(M.Rúfus)
Text a foto: J.Hubová
