Po pandemickej odmlke opäť vyrážame autobusom za krásami našej domoviny. Prehupneme, s nohami na bežkách, z dlhej zimy do prebúdzajúcej sa jari. Po šiesty, či siedmykrát opakujeme trasu Donovaly- Šachtička. Po rýchlom rannom bufetovom zastavení prekročíme drevený most v Donovaloch a pešo s bežkami v rukách či na pleci šľapeme popri lyžiarskom vleku. Vedie tu aj Cesta hrdinov SNP, Donovalská cyklomagistrála a Svätojakubská cesta- úsek Levoča – Banská Bystrica. Na Vrchlúke bežky pripneme a v súvislej upravenej stope pokračujeme do osady Polianky.
Donovaly tvorí viacero osád ktoré boli v minulosti zamerané na výrobu dreveného uhlia– Bully, Sliačany, Hanesy, Mistríky…Dnes sú prevažne strediskom rekreantov. Míňame ich chatky a domčeky, vhupneme do lesa, je plný jarného slnka, väčšinu roka je listnatý, teraz holé konáre bohato prepúšťajú lúče slnka, onedlho sa zazelenajú a všetko sa skryje v jeho jemnom zelenom šere.
Mierne kolísavú stopu viacerí poznáme, aj nás však prekvapí salaš na Kráme,teda jeho obnovená verzia. Chátrajúcu budovu opravili, zmenili na funkčný bufet, spravíme si tu prestávku cestou tam, i cestou nazad, pred „salašom“ sú totiž okrem lavíc aj pohodlné kreslá s kožušinou, zlákajú okoloidúcich… v ruke pivo, tvár vystavená slnku, uši vrave …len nie na dlho, zima je stále v nadvláde a z kresiel nás vyháňa. Miernym stúpaním s výhľadmi na Krížnu Veľkej Fatry sa dostaneme späť do lesa a v ňom pokračujeme na Šachtičku. Je to rekreačný areál v Nízkych Tatrách v sedle pod Panským dielom. Posledný krát sme kvôli pandémii sedeli vonku, čo nevadilo, keďže bolo rovnako slnečné počasie ako dnes, len občerstvenie bolo z vlastných zásob. Dnes využívame kuchyňu baníckej cimry. Aj jej domáce pivo Divný les. Aj rozhľadňu Šachtička. Na spiatočnej ceste sa rozdelíme, časť sa vracia tou istou trasou, väčšina volí obchádzku, profil trate je stále nenáročný, občas bežkami prebehneme cez snehovú brečku, v tienistých úbočiach opäť chytíme rýchlosť na zľadovatelom povrchu. Deň je podstatne dlhší, 28 km v výdatnými prestávkami by sme pred 2 mesiacmi za vidna neabsolvovali. Takto to zvládneme celý deň pod belasou slnečnou oblohou.
Sme v cieli cesty, teda vlastne späť v jej začiatku. Na parkovisku Donovaly. Cieľ je cesta, či ju prejdeš s tými ktorí sú tu dnes, v spomienkach s tými s ktorými si tu už bol, alebo v snoch s tými ktorým ju chceš niekedy ukázať. Naša dnešná cesta bola bezpečná a až na pár siniek po pádoch pohodlná.
Nie všetci dnes ale putujú s takým šťastím aké máme my. Ich cesty sú plné útrap, cieľ mnohých je v nedohľadne a boja sa obzrieť späť. Tak im poprajme aby na tej ich ceste stretli dobrých ľudí.
A na záver pripájam slová Milana Rúfusa, Modlitba za Slovensko.
Viem jedno hniezdo. Rád ho mám.
V ňom ako v Božej sieti je mnoho otcov, mnoho mám a mnoho, mnoho detí.
Viem jedno hniezdo, rád ho mám.
Hreje ma dňom i nocou, vystlané mäkkou vravou mám a mozoľami otcov.
Môj dobrý Bože, zhliadni naň.
Stráž nám ho neustále. Ach, aspoň Ty ho, Veľký, chráň, keď si ho stvoril malé..
Text: J.Hubová
Foto: J.Šimák, M.Benian, A.Beloritová
Foto od Mira Beniana si mozete pozriet na https://photos.app.goo.gl/MHTMEFsfWcmsfYTZA
Foto od Alenky Beloritovej:
