PRVÝ ROČNÍK ZIMNÉHO PRECHODU SKORUŠINOU. 3-4 februára 1968

Jan Simak 21. februára 2017

Z príležitosti jubilejného 50. ročníka zimného prechodu Skorušinou zalistujme si v denníku Evky Tóthovej, ktorá v ňom podrobne opísala priebeh prvého historického prechodu Skorušinou v r.1968, vtedy nič netušiac, že si tento prechod získa takú obľubu a že sa zachová až do jubilejného 50.prechodu v tomto roku 2017. Ďakujeme Evka, že si sa s Tvojimi zážitkami s nami podelila a priebeh prvého ročníka nám tak krásne priblížila:

Okresný zimný zraz turistov Oravice.

PRVÝ ROČNÍK ZIMNÉHO PRECHODU SKORUŠINOU.

3-4 februára 1968.

Sobota 03/02/1968.

Zimné ráno – mráz. Netreba ísť viac než päť krokov od domu a už v hmlistom chladnom ráne kráčajú ďalší. Spoločnosť sa schádza na stanici. Cesta vlakom prejde ticho. V Trstenej mrzneme na autobusovej zastávke pri ČSAD až naveľa sa s Manom (Emanuel Hučala) rozbehneme informovať na vrátnicu. Kým sa vrátime je už autobus na zastávke. Tisneme sa ako sa len dá. Nakoniec však sedíme a vo Vitanovej vystupujeme, kým autobus zachádza do Suchej Hory. Ideme na ďalšiu zastávku vo Vitanovej peši. V predajni s rozličným tovarom si s Jožom (Josef Mintál), s Tonom (Anton Španko) a Manom, kupujeme doping, vo forme slivovice a keksov. Jedna slivovica (ťapka – 0.2l) padne hneď, lebo je nám zima. Autobusom ideme do Oravíc až hore k chate. Zopár ludí sa hneď vyberie lyžovať. Kým zariaďujem ubytovanie, prídu aj filmári (z československej televízie). Príde aj Ľudo (Ľudovít Paško) zo správou, že Fero (František Pavčo), Laco (Ladislav Bača), Julo (Július Gerát) a Jano ( Ján Maťús) prišli tiež. Máme bojovú úlohu. Ísť filmovať do Juráňovej Doliny.

Hore Tichou dolinou sa ide dobre, oproti svieti slnko a v pozadí sa trblieta Giewont. Vpadneme na zasneženú lúku a dlho čakáme na slnku, kým prídu pešo filmári. Potom začína hotové utrpenie. Raz dolu, potom hore, dopredu, dozadu. Cez potok prekračujeme vari desaťkrát dokiaľ nemáme každý mokré lyže. Štyria na bežkách prechádzame po červenej značke do Bobroveckej doliny, ostatní sa vracajú dolu Tichou. Sme hladní a otrávení. Keď konečne pokračuje natáčanie, podľa scenára padáme na svahu ako hnilé hrušky, kým to neodnesie jedna lyža. Dolu Bobroveckou dolinou sme zbehli ako blesk. V turistickej ubytovni (patrila JRD Tvrdošín) si najskôr prezúvame topánky a potom hladní ako vlci ideme na chatu. Po obede, ktorý je okolo šestnástej hodiny idem ešte ubytovať ostatných. Laco má narodeniny a tak sa na hodinu vytvorí výborná atmosféra u chlapcov v izbe. Večer je kvíz, trochu otravný. Potom medzi sebou navzájom debatujeme. Prichádza Jano (Ján Čutka), Ferdo (Ferdinand Demko) a Ivan (Ivan Manco). Nad Osobitou svietia hviezdy a keď sa ukladáme spať je už po polnoci.

Nedeľa 04/02/1968.

Ráno o šiestej je už všetko hore. Balíme sa a odchádzame k chate. Chata je ešte zatvorená a tak si voskujeme lyže. Potom sa výdatne naraňajkujem. Autobusom prišla Táňa (Tatiana Kraváriková). Ešte sa filmuje, keď ideme peši hore kopcom a keď si pripíname lyže je 08:37.

Oravice – 08:37

Skorušina – 11:00

Javorková – 12:30

Prasatín -14:05.

Prvé stúpanie prebieha otravne, stojíme na každom kroku. Tulenie pásy má len Fero, ostatným na zjazdovkách sa šmýka. Ani na bežkách na nejde dobre. Vedie Fero, ja idem na druhej pozícii, Mano robí spojku, Julo (Július Šiška) a Jano (Ján Maťús) robia záver. Po prudkom stúpaní prichádzame na chodník a v sedle čakáme na ostatných. Začína prvé občerstvenie. Chlapci su hladní, lebo neraňajkovali, padla aj takmer všetka voda a to bol nedostatok počas ďalšieho pochodu. Postupujeme ďalej, bežci vpredu, stúpame hore na vrchol Skorušiny. Stupák je za nami a pred nami prekrásny výhľad na Roháče a celú Oravu. Postupne prichádzajú aj ostatní a tak je na vrchole veselo. Trochu oddychujeme a každý konzumuje niečo zo svojich zásob. Voda má cenu zlata. Trochu citrónu, jablká, čokoláda a Mano vyberá z batoha aj našu druhú dvojdecovku slivovice. Rozdelená medzi sedemnástich je ako kvapky proti kašľu.

Keď sa púšťame dolu je to krásne. Vpredu ide Fero, ostatní za ním. Lyže bežia jedna radosť a začína sa cesta hore dole. Bežci idú rýchlejšie, ale nesmieme sa rozdeliť a tak po určitých úsekoch čakáme na ostatných. Cesta je zaujímavá, aj keď sa niekedy predierame húštinami. Občas nejaké prudké zabrzdenie. Ide sa dobre, ale pri najbližšom oddychu uz badať únavu. Na posilnenie je dobrý aj hroznový cukor v čo ako skromnom množstve. Pod lyžami sneh len tak sviští. Je dobre, aj keď únava zmáha svoje a popruhy na ramenách začínajú tlačiť. Čaká nás ešte jeden riskantný úsek nad Bielym Potokom, cez hustý porast a pri dlhých zjazdoch a zátačkách dostávajú svoje aj nohy. Konečne sme von z hustého porastu a pred nami sa už črtá Prasatín. Ešte prudký zjazd dolu, zopár pádov a sme na ceste pod Prasatínom. Na lúčke čakáme na ostatných a rozdelíme si posledné jedlo. Sme unavení, hladní a smädní, ale ešte máme pred sebou zjazd. Vpredu ide Mano, lebo Fero, Laco a Julo, od Starej Matere zišli do Bieleho Potoka. Dolu sa ide dobre až na zjazdovku. Potom začíname kombinovať, aby sme sa vyhli blatu. Posledná fotografia na záver a šľapeme k lavičke. Konečne odopíname lyže, balíme a ideme cez lavičku do Radaru, kde je v klubovni zakončenie. Také netypické prostredie, ale útulné. Sedíme aj s mokrými topánkami na nohách, dopíjame čaj a pomaly odchádzame domov.

Poznámka: V zátvorkách sú pre upresnenie uvedené plné mená.

Organizátori: